Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

O Ružovej vdove

Tento blog Ružovej vdovy je venovaný pamiatke môjho zosnulého manžela Majka, ktorý nás po dlhej chorobe opustil dňa 15.11.2017, vo veku 33 rokov.

Písala som ho asi 8 mesiacov (január – august 2018).

Vyliala som si tu svoju dušu a srdce, lebo som to považovala za jedinú možnosť, ako ísť ďalej.

Tento blog bol vlastne mojou terapiou.

Pomohol mi nezblázniť sa a vyventilovať zo seba všetko, čo by ma inak asi do konca života dusilo na duši.

Ďakujem Vám všetkým za podporu a priazeň. Veľmi si ju vážim.

A ak môj blog pomohol okrem mňa čo i len jednej ďalšej osobe, som za to neskutočne šťastná.

A takto nejako sa môj blog v januári 2018 začínal…

Ahojte. Volám sa Katka a som vdova. Mám 30plus rokov a malého syna Adriána (voláme ho Ajko alebo Ajušo. Môj manžel Majko ho volal Bucino, resp. Bucinečko).

Majko už s nami nie je, pretože zomrel na rakovinu presne 15.11.2017.

Asi dva mesiace po jeho smrti som začala písať tento blog.

Som úplne obyčajná žena, a verte mi, nikdy v živote som si nemyslela, že raz budem vdovou.

To proste nevymyslíš, to je život.

Byť vdovou je inak pekne na prd. Sorry za výraz.

A hlavne dostať „nálepku“ vdova je ešte viac na prd.

Pretože ja nálepky nemám rada.

A už vôbec nemám rada, keď sa odo mňa niečo očakáva, keď mám ísť s prúdom, keď nemôžem byť sama sebou.

Viete, ja som inak celkom optimista ….a som aj celkom vtipná, keď sa mi chce, resp. keď sa mi občas zadarí.

Ale označenie vdova evokuje v našej spoločnosti tak negatívne pocity, že už len toto samotné označenie dosť priťaží človeku, ktorý pocíti smrť blízkeho človeka, a môže to byť teda optimista aký len chce.

Prvý mesiac po Majkovej smrti som slovo „vdova“ úplne neznášala. Fakt.

Bolo to pre mňa tak deprimujúce, ponižujúce, degradujúce – akoby som mala byť teraz na veky vekov odsúdená na smolu, nešťastie, smrť…

Veď uznajte – čo si predstavíte pod pojmom „vdova“? A buďte úplne úprimní.

Určite ste si predstavili babičku odetú od hlavy po päty v čiernom s čiernym závojom a trpiteľským výrazom na tvári, ktorá o paličke cupká po cintoríne k hrobu svojho milovaného muža. Teda aspoň tak nejak som si toto slovo predstavovala ja.

Lenže to nie som predsa ja!

A ak to nie som ja, tak potom kto som?

Čiže takto nejako som to riešila v hlave asi mesiac po Majkovej smrti a faaakt ma to totálne hnevalo.

Hnevalo ma, ako to celé naša spoločnosť vníma.

Hnevalo ma, že to vnímam tak aj ja sama.

Hnevalo ma, ako obyčajné slovo evokuje tie najtemnejšie pocity.

Ako slovo „vdova“ spájame vždy s čiernou farbou, slzami..a vôbec, ako nálepkujeme a škatuľkujeme všetko okolo jedna radosť.

Ľudia sa mi akosi začali vyhýbať. Namýšľam si, že nevedome 🙂

Nevedeli, o čom sa majú so mnou baviť. A či sa vôbec môžu so mnou baviť!

A nebodaj aby náhodou nedopatrením nevyslovili nahlas predo mnou meno môjho zosnulého muža!

Bolo fakt zaujímavé a miestami až úsmevné celé to sledovať.

Ale trápilo ma to. Veľmi. Teda viac ako veľmi.

Lenže potom mi to došlo.

Nie je to o tom, ako to vnímajú iní ľudia.

Je to o tom, ako to vnímam JA sama a ako sa k tomu postavím.

Či budem do konca života neznášať nejaké slovo, hnevať sa, prevracať očami, ….a trpieť.  Alebo to zmením.

Hneď teraz.

A možno sa potom pridajú aj ostatní. To bude iba bonus 🙂

Bum a bolo to. Ani to veľmi nebolelo.

Takže som „TO“ slovo prijala. Bez boja. V tichosti. Z celej hĺbky môjho srdca.

Už do konca života bude so mnou späté.

Áno, som vdova!

Ale viete čo?

Už vôbec mi „TO“ slovo nevadí. Dokonca sa aj usmievam.

Pretože byť vdovou nie je koniec sveta.

Pretože byť vdovou znamená, že som zažila skutočnú lásku. Lásku takú silnú, že niekto by neveril, že taká existuje.

Pretože byť vdovou znamená, že som tu bola „až do konca“. Až kým nás smrť nerozdelila.

Pretože byť vdovou znamená, že som splnila svoj manželský sľub „v dobrom aj zlom“, v nešťastí, aj v chorobe…“

Pretože byť vdovou znamená….čokoľvek budem chcieť ja sama.

A ja sa teda ešte nechystám za mojím Majuškom do neba. Zatiaľ mu len budem kývať odtiaľto zo zeme. Viem, že on na mňa tam hore počká.

Takže takto nejako sa zrodila Ružová vdova 🙂

Žiadna čierna vdova s čiernym závojom, ani nič podobné.

Ružová.

A basta!

A všetci sa môžu aj na hlavu postaviť.

Pretože odteraz platí, že ružová je nová čierna!

Pretože smrť milovanej osoby, hoc je bolestivá a zasiahne Vás až úplne do srdca a duše, neznamená, že Váš život navždy skončil.

Pretože smrť milovanej osoby neznamená, že non-stop musíte plakať a trúchliť, prestať žiť, prestať sa smiať.

Znamená len, že sa začína nová kapitola a Vaše nové JA čaká na znovuobjavenie.

Ísť ďalej po Majkovej smrti neznamená, že odteraz už nikdy nebudem plakať, nikdy si na neho nespomeniem, nikdy nebudem smutná, že proste pôjdem dopredu bezhlavo a bez emócií ako robot.

Áno, bolí to. Áno, aj ja si poplačem. Áno, aj ja mávam horšie chvíľky.

Ale mám aj chvíľky dobré, ba priam skvelé – veď čo môže byť lepšie ako objatie a pusa od vlastného dieťaťa? Mám to ignorovať, byť zamračená, uplakaná, nahnevaná, keď ten malý tvor šťastne na mňa výska a chce sa hrať na naháňačku? Jasné, že sa to nedá.

Život ide ďalej a ja s ním. Nechám sa unášať prúdom, nebojujem. Už len s pokorou a láskou čakám, čo mi tento môj nový život prinesie a prijímam ho taký, aký proste vo svojej jednoduchosti a zároveň komplikovanosti je 🙂

Viem, že už nič nebude také, ako predtým.

Ale viete čo?

To nevadí. Je to v poriadku.

Neviem síce, čo príde. Neviem síce, čo mi osud do života prinesie.

Ale nechám sa prekvapiť  🙂

A už teraz sa na to teším.

S láskou,

Katka

(január 2018)

P.S.: Môj príbeh je vyskladaný po celom blogu.

Vlastne je to príbeh mňa a Majka, ktorý je už v nebi.

Ten príbeh sa nedá vyrozprávať v jednom článku, ani v dvoch.

Ak chcete vedieť úplne všetko, budete si musieť prečítať všetky moje príspevky, a je ich tu teda celkom dosť 🙂

Aby ste sa dostali do obrazu, začnite od konca. Od januára 2018. Tam môj blog začína. Tam niekde sa zrodila Ružová vdova. Môj prvý blog si môžete pozrieť tu: Chcela som, aby sa svet zastavil.

Ale aby ste sa dostali do obrazu za pár sekúnd (dá sa to vôbec? 🙂 ), tak tu je stručný úvod:

  • S Majkom sme boli spolu asi sedem a pol roka. Boli sme nerozlučná dvojica. A verili sme, že spolu zostarneme.
  • Svadbu sme mali 5. septembra 2015. Bol to jeden úžasný a nezabudnuteľný deň.
  • August 2016: som v 8. mesiaci tehotenstva a môj manžel Majko sa práve dozvedel tú najhoršiu správu: má rakovinu pažeráka s metastázami v pečeni (4. štádium, posledné). A údajne má asi tak tri týždne života. Podľa lekárov sa vraj nedožije narodenia svojho syna.
  • 5. septembra 2016 sa narodil náš Ajuško. A Majko sa toho dožil. Jupííííí.
  • august – december 2016: Majko absolvoval asi 8 chemoterapií a rakovina sa prestala rozširovať. Vraj sa nádory zmenšili až o 50 %. Supeeeer.
  • 10. augusta 2017: slovenskí lekári nám oznamujú, že už pre Majka nemôžu nič urobiť. Podľa nich má asi mesiac života.
  • 15. novembra 2017 Majuško odchádza do neba. Bolesť a prázdnota, ktorá po ňom ostáva, sa nedá opísať. Je koniec. Dobojované. Alebo sa všetko iba začína?
  • 18. januára 2018 začínam písať tento blog.

Chcete vedieť viac?

Tak to si musíte prečítať celý blog 🙂

A ak sa bojíte, že to bude hneď na úvod príliš depresívne, tak si kliknite v Menu na sekciu Funny výber a uvidíte, že nie vždy je smrť len o depke a slzách  🙂 Niekedy je to totižto o depke, slzách a poriadnej dávke irónie 🙂 Môžete začať napríklad týmto článkom: 100 bodová diagnóza 🙂