Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Také isté, ale iné

Foto: denis_fonchikov (123rf.com)

Včera večer som sa stretla s Jankou. Práve ona je zakladateľkou skupiny na Facebooku pod názvom „Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu.“

Je to mladá vdova, má 34 rokov a štyri a pol ročné dvojičky. Jej manžel zahynul tragicky pred dvomi rokmi. Ak chcete, môžete si o Janke prečítať viac TU.

Keďže býva v Liptovskom Hrádku a ja v Liptovskom Mikuláši, nemáme to k sebe ďaleko. Beriem to, ako znamenie osudu 🙂 Vesmír, ďakujem!!!

Zatiaľ sme si vymenili iba pár správ, ale od prvého momentu viem, že je to super baba.

Moje tušenie sa potvrdí okamžite, ako sa zvítame. Hneď ma s veľkým úsmevom objíme a vyrážame do ulíc 🙂

Keď konečne nájdeme podnik, kde je voľné miesto (LM City žijéééé), hneď začíname kecať a je to ten typ rozhovorov, keď máte pocit, že sa poznáte sto rokov. Žiadne pózy, frázy, ani silené reči. Žiadne trápne chvíľky, žiadny bullshit.

Paráda.

Prichádza čašník a Janka si dáva čaj. Lebo je autom. Ja si dávam víno – chápete, matka na materskej konečne vonku 🙂 Prosím, nevolajte na mňa sociálku, aj tak Vám neotvorím 🙂

A tak kecáááme a kecááme. A ja sa cítim – fajn 🙂

Janke som asi tak 100x poďakovala, že tú skupinu na Facebooku založila. Fakt.

Je to super nájsť ľudí, ktorí ťa môžu skutočne pochopiť. Lebo máte pocit, že nie ste sami.

Náš rozhovor nie je žiadny rozhovor dvoch plačiek, ako by ste si mohli mylne myslieť. Bavíme sa proste o všetkom. O živote, o minulosti, o budúcnosti, o smrti, o našich manželoch, o deťoch, o všetkom.

Nie je to nič silené.

Janka sa usmieva a vidno, že ušla kus cesty. Občas (ale fakt len občas) je jej úsmev smutný, a zároveň plný lásky. S manželom mali skvelý život, ktorý sa však zmenil v zlomku sekundy.

Janke zomrel muž tragicky. Náhle. Bez varovania. Bum. Bol to horolezec, takže si  asi môžete domyslieť, čo sa stalo.

Keď mi to rozpráva, veľmi to prežívam a je mi to ľúto. Tak naozajstne, úprimne, z celej duše.

Jej životná skúsenosť je na jednej strane TAKÁ ISTÁ, a zároveň ÚPLNE INÁ, ako tá moja.

Ale úplne sa chápeme. Teda, aspoň sa snažíme. Pretože je jasné, že jej prežívanie smrti manžela bolo/je (logicky) úplne iné, ako je to moje.

Ale to nevadí.

Pretože v konečnom dôsledku je jedno, ako tá smrť prišla. Nedá sa to porovnávať. A ani to porovnávať nechcem a nebudem.

Lebo tá smrť jednoducho prišla. A my sme ostali sami. S deťmi.

Teraz je to už len o tom, ísť vpred, aj napriek všetkému.

Janka je živým príkladom, že sa to dá.

Viem, koľko bolesti musela prežiť. Koľko sĺz vyplakala. A navyše to musela vysvetliť svojim dva a pol ročným deťom, ktoré sa stále pýtali na ocka.

No poviem Vám, zvieralo mi hrdlo.

Najviac ma dostalo to, ako mi Janka povedala, že vlastne veľa krát to boli jej dve babuľky, ktoré ju držali nad vodou, keď jej bolo najťažšie a keď plakala.

Vraveli jej: „Maminka, neplač, ocinko je v nebíčku, on sa nemôže vrátiť. Kúpime maminke druhého ocinka.“

Proste tie malé drobčeky jej chceli pomôcť. Chápete?

A vraj deti tomu nechápu!

Chápu.

Len svojím spôsobom.

Tak som proste rada, že som sa s ňou stretla. A že ju poznám. A že to zvláda úplne parádne. A že je to vzor pre ostatné ženy.

Lebo takýto ľudia by mali dostávať medaily a vyznamenania.

O takýchto ľuďoch by sa malo písať a rozprávať.

Toto sú tie vzory. A hrdinky.

Ale ona medailu nedostala.

Tak vieš čo, Jani? Dovoľ, aby som ti dala moje vyznamenanie – Rád Ružovej vdovy.

A nielen tebe.

Ale aj všetkým ostatným vdovám tam vonku.

S láskou,

Katka

 

Komentáre

Komentár