Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Chcela som, aby sa svet zastavil

Foto: subjob (123rf.com)

Keď Majko zomrel, chcela som, aby sa svet zastavil.

Vlastne som to od sveta očakávala. Keď som vyšla na ulicu, čakala som, že všetko bude stáť, ticho, pokojne, bez pohybu. Ustane ruch, ulice budú prázdne, slnko nevyjde, ľudia nepôjdu do práce. Veď predsa Majko zomrel. Svet nemôže normálne existovať bez neho.

Toto moje očakávanie sa vôbec nenaplnilo.

Dosť ma to zarazilo a mierne šokovalo.

Svet vôbec nezbadal, že Majko odišiel do neba. Jednoducho svet si išiel ďalej, akoby sa vôôôbec, ale vôôôôbec nechumelilo.

Nepáčilo sa mi to.

Lebo ja som chcela, aby sa svet zastavil.

Aby proste aspoň počkal (keď už nič iné), kým sa oklepem, dám sa nejak dokopy, a potom keď stlačím také červené tlačítko, bude pokračovať ďalej.

Kráčala som po ulici a cítila som sa ako mimozemšťan. Akoby som žila v paralelnej realite. Akoby som to nebola ani ja, len moje telo si kráča a moja duša letí nad ním a na svet a svoje telo sa pozerá niekde z výšky.

Svet sa nezastavil.

Ľudia ďalej chodili do práce, sedeli v reštauráciách na káve, utekali na autobus, kupovali si rožky v obchode…proste pohoda – jahoda.

A ja ako taký mimozemšťan som sa len prizerala. Teda vlastne som čumela neveriacky s otvorenou papuľou.

To fakt nedostanem to tlačítko? 

Keď ja by som ho tak chcela. Prosím prosím, prosííííííím.

Nič.

Také tlačítka sa proste nerozdávajú. Cítila som hroznú krivdu.

Aj som sa chcela hodiť o zem, ale potom som si uvedomila, že mi to nepomôže a asi to bude vyzerať dosť blbo. Škoda, mala som to spraviť, aspoň by bola sranda.

Bola som unavená, vyčerpaná, zmätená, vystrašená, a hlavne strašne sama.

Takže takéto „TO“ je – hovorila som si v duchu.

Toto je tá smrť, o ktorej nikto nehovorí, nikto o nej vlastne nič nevie, nikto Vás na ňu nikdy nepripraví, proste príde a svet pôjde pekne ďalej.

Mala som pocit, že toto celé sa proste nestalo.

Že je to len film s mierne hororovou zápletkou.

Mala som pocit, že Majko len na chvíľu odišiel, ale za chvíľku sa vráti späť.

Nevrátil sa.

A ani sa už nevráti.

Nevládala som ani plakať. Akoby všetky moje emócie zmizli. Necítila som nič.

Iba prázdno.

Tak sa začala moja nová kapitola života. Obrovskou prázdnotou, ktorú som nevedela ničím zaplniť.

Aj dnes, keď sa na to spätne pozriem s odstupom dvoch mesiacov, príde mi to fakt neskutočné, že sa to fakt stalo. Aj keď viem, že Majko už nepríde. Aj keď viem, že to tlačítko nikdy nedostanem.

Ale život je presne o tom, že proste musíte ísť ďalej, a či sa Vám to páči, alebo nie, musíte sa naučiť žiť aj bez akýchkoľvek tlačítok. 

Takže sa už nehnevám, že som žiadne tlačítko nedostala. A ani už necítim žiadnu krivdu.

Pretože viem, že všetko je presne tak, ako má byť.

A ja s vďačnosťou prijímam každý jeden deň. Moja túžba po živote nevyhasla. Naopak. Iba sa viac upevnila.

Viem, že existuje dôvod (ktorý zatiaľ nepoznám), prečo Majko odišiel a ja som tu s Ajkom ostala.

Viem, že všetko smeruje k najvyššiemu dobru.

A viem, že ja mám odteraz strážneho anjela, ktorý mi je vždy na blízku.

Ďakujem.

S láskou,

Katka

Komentáre

Komentár