Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Modrý vdovec: Konečne si môžem robiť, čo chcem

Hovorí sa, že muži sú z Marsu a ženy z Venuše. Dokonca niekto o tom napísal aj knihu. Neviem to posúdiť. Na Marse a žiaľ ani na Venuši som nikdy nebol.

Ale jasné, však to nie je o planétach, ale o prežívaní.

Ružová vdova Katka napísala zaujímavý posledný blog (pozri: Emočný kolotoč).

Ja som dlhšie nepísal. Nieže by nebolo o čom, ale nebolo kedy. Keď beží parlament, prídem domov fakt žargónom Katky „vyfľusnutý“. Vtedy nemám na to, aby som písal. Písanie znamená dávať niečo zo seba. A keď počúvam rokovanie desať hodín denne, tak nemám zo seba už čo vydať.

Ale späť k tomu Katkinmu blogu. Katka by mala byť z Venuše a ja z Marsu. Takže by sme mali byť ďaleko od seba v prežívaní, v cítení, videní sveta, a ja neviem, v čom ešte (Katka, nevadí, že reagujem na Teba?) 🙂

Prvé týždne po Vierkinej smrti môžem ako muž pochádzajúci z inej planéty popísať presne ako Katka.

Som vdovec. Sníva sa mi? Je to sen? Kedy sa z neho zobudím? Môžem žiť bez Vierky? Všetko sme robili spolu! Veď to sa nedá.

Tie isté pocity ako Katka, ktorá je planetárne vzdialená na tisíce svetelných rokov. A možno aj viac.

Presne tie isté otázky. Tie isté pocity. Áno, teraz v januári som nevedel, čo mám robiť, presne tak ako Katka v novembri.

Alebo som nechcel robiť nič. Preto som si zobral na mesiac dovolenku, napriek volaniam šéfa, aby som sa vrátil, čím skôr, že mi bude lepšie.

Nie, chcel som byť sám. A s Vierkou.

Ale nie vo všetkom sa s Katkou zhodujem.

Ona sa cítila ako mimozemšťan. Ja nie 🙂

Ale jej otázka, ako mám žiť, je veľmi dobrá. Platí.

A asi odpoveď na ňu budeme hľadať obaja dlhšie.

Ja som racionálny typ človeka. Všetko si viem naplánovať. Zanalyzovať lepší a horší variant. Viem robiť dôležité životné rozhodnutia.

Ale vždy som o nich hovoril s Vierkou. Ona mi dávala do toho iný, svoj pohľad. Ja viem, muž rozhoduje len o dôležitých veciach a ešte taká situácia nenastala. Preto o všetkom rozhoduje žena.

Nie vždy to je tak, ale ten ženský pohľad, či rada priateľa, mi chýba. Myslím priateľa, ktorým bola Vierka.

V súčasnosti sa pýtam Ružovej vdovy Katky aj na banalitu. Napríklad či sa mi oplatí ísť na pár hodín cez celú republiku, len aby som stihol byť na dvoch miestach takmer naraz.

Ale pýtam sa aj iných. Radou mi pomôžu švagriné, či kamarátky.

Strašne som chcel ísť do Moskvy s parlamentnou delegáciou, štyri dni pred odletom to posunuli o deň dopredu. Rusko, i Moskva, ale samozrejme aj iné východné krajiny, sú pre mňa top. Dať si vodku pri Červenom námestí.

Poradil som sa s kolegyňou a zostal som doma.

Potrebujem vidieť iný pohľad. Azda ten z Venuše.

Ale inak som v súčasnosti veľmi slobodný.

Azda najslobodnejší človek na svete.

Navarím kedy chcem, teda vždy keď je treba.

Upracem, kedy chcem, teda vždy keď vidím neporiadok.

Nakúpim tiež kedy chcem. Jasné, že sa o chod domácnosti staráme všetci aj so synmi. Aj sme si služby nejako podelili. Ale predsa len je to logicky trošku viac na mne.

Preto kamaráti často krát odo mňa počujú, keď ma volajú na bicykel: „Nemôžem, až keď navarím. Nemôžem, až keď upracem.“

Koľko lásky Vierka, koľko lásky žena musí dať do týchto činností.

Zároveň prosím Boha, aby som nebol len spravodlivý, teda spoľahol sa, kto a čo má na starosť podľa dohody. Nebojte, nástenka po vzore Pelíšok zatiaľ u nás nefunguje. V starostiach o domácnosť je veľmi, ale veľmi veľa lásky.

No a vrátim sa ku poslednému blogu Katky.

Výročia.

Opäť sa tu stierajú vzdialenosti medzi Marsom a Venušou.

V nedeľu to bolo 150 dní od smrti Vierky. V pondelok to bolo päť mesiacov. Vo štvrtok to bude 22 týždňov a v sobotu by mala Vierka 46 rokov.

Už len z toho výpočtu vám musí byť jasné, že srdce i myseľ sú niekde hore, pri Vierke.

Nežialim, neplačem, len na ňu myslím. Celé dni.

Pozerám si fotky, najmä z obdobia, keď bola zdravá.

Je mi fajn, ale cítim sa sám.

Predstavujem si ju.

Rozprávam sa s ňou.

Chýba mi ako manželka.

Chýba mi ako partnerka.

Chýba mi ako priateľka.

Chýba mi ako milenka.

Chýba mi ako kuchárka.

Chýba mi…

Modrý vdovec Radovan

P.S.: S Ružovou vdovou Katkou chystáme prekvapenie. Nikdy sme sa nevideli, nikdy sme si netelefonovali. Jej tvár poznám len z fotografií. Nepoznám jej hlas. Chystáme stretnutie. A to nie hocijaké. Ale pred televíznymi kamerami. Nechajte sa prekvapiť 🙂

Komentáre

Komentár