Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Konečne sme sa stretli

Pohľad Ružovej vdovy:

S Modrým vdovcom Radom som sa zoznámila necelé dva mesiace po Majkovej smrti cez skupinu na Facebooku s názvom „Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu,“ ktorá spája ľudí, ktorí prišli o svoje milované osoby.

Radov príbeh bol veľmi podobný tomu môjmu, aj jemu zomrela jeho milovaná manželka Vierka na rakovinu.

Keď do vyššie menovanej skupiny napísal svoj príbeh, zistila som, že máme dvoch spoločných známych, a tak som sa mu ozvala. Aj keď som Rada predtým nepoznala a nikdy sme sa nestretli.

Odvtedy sme si pravidelne písali a podporovali sa. Nikdy sme si nevolali, neposlali smsku. Vždy sme si iba písali na Facebooku.

A doberali si jeden druhého.

Myslím, že humor nás spojil asi najviac.

Minimálne polovicu našich online konverzácii tvorili vtipy (väčšinou nepublikovateľné), vtipné príbehy z našich životov (väčšinou tiež nepublikovateľné), ironické komenty ku čomukoľvek (absolútne nepublikovateľné) a tak.

Ale písali sme si aj o našom prežívaní smrti. O bežných dňoch, smútku, prázdnote. O Vierke a Majkovi. O tom, čo sme s nimi prežili.

Proste písať si s Radom bolo pre mňa veľmi oslobodzujúce. Pretože som mu mohla povedať čokoľvek a vedela som, že ma vždy a za každých okolností pochopí.

Zdieľaná bolesť je polovičná bolesť, poznáte to? Je to veľká pravda.

A ja som rada, že som mohla svoju bolesť zdieľať s Modrým vdovcom. Pretože mi to pomohlo veľa vecí pochopiť a posunúť sa vpred. Písala som si síce sem tam aj s inými vdovami, ale s Radom určite najviac. Pretože sme si jednoducho sadli. A boli na rovnakej vlnovej dĺžke.

Postupne sa z náš stali aj blogerskí parťáci a aj napriek mojim cenzorským sklonom to Rado so mnou vydržal tak dlho. Ha-ha. Niéééé, robím si srandu. Ja nie som žiadny cenzor. A v našom blogerskom tíme vládne absolútna demokracia 🙂 Fakt.

Keď mi Rado prednedávnom navrhol, či by som neprijala pozvanie do jeho relácie „V Samárii pri studni,“ kde by sme spolu rozprávali o smrti a strate našich milovaných, neváhala som ani sekundu. Mala som síce malú dušičku, ako to celé dopadne, ale bola som ochotná to risknúť. Veď v konečnom dôsledku o nič nejde, či?

No a tak sme sa teda konečne s Radom stretli 🙂 Po takmer pol roku.

Bolo to fakt super 🙂 Milé, nenútené, prirodzené a hlavne veľmi príjemné. A vtipné.

Pretože Rado je týpek. A je jedno, či online alebo reálne. Ale zároveň z neho vyžaruje obrovský pokoj. A pokora. Ušiel dlhú cestu. Ale jeho túžba ísť ďalej vpred aj napriek všetkému je nákazlivá. A ja sa už teraz teším ako nám bude o tej svojej ceste ďalej písať na blogu 🙂

Rado pozval do relácie aj Janka Bušovského, katolíckeho kňaza, ktorý prišiel o svoju milovanú manželku dosť dávno (v r. 1997) a neskôr to život tak zariadil, že sa z neho stal kňaz. Bola som rada, že som mohla stretnúť takého milého, pokorného, dobrosrdečného a priateľského človeka ako je Janko.

No a prišla aj Mia, o ktorej som Vám už predtým písala (kuk TU: Keď sa osudy stretnú). Spoznali sme sa v marci tohto roku na stretnutí vdov a vdovcov v Pribyline a hneď sme si padli do oka. Mia je proste zlatíčko. My dve by sme dokázali prekecať hodiny a hodiny. Ja som preto Radovi navrhla, aby do relácie pozval práve ju. Myslím si, že je obrovskou inšpiráciou pre náš všetkých. Jej energia, optimizmus a láskavá duša sú balzamom pre každého, kto sa ocitne hoc len na pár minút v jej spoločnosti.

A tak sme sa teda všetci stretli za jedným stolom v relácii „V Samárii pri studni“ v TV Lux (záznam z relácie nájdete TU) a bolo to neskutočné.

Tá energia v miestnosti mi dodávala silu. Mala som pocit, akoby naše milované polovičky tam sedeli pri tom televíznom stole s nami 🙂

Ubehlo to strašne rýchlo. 80 minút uplynulo ako voda a ja som mala pocit, že som vlastne ani nič nepovedala. Veď som mala ešte toľko na jazyku 🙂

Tak nič, možno nabudúce. A ja sa už teraz na to teším 🙂

Na záver by som sa Vám všetkým, ktorí ste nás podporovali a aj stále podporujete, chcela poďakovať. Ďakujem za Vaše milé a povzbudzujúce slová, emaily, správy, smsky, komentáre. Veľmi ste ma potešili a dodali mi silu.

S láskou,

Katka

Pohľad Modrého vdovca:

S Katkou – Ružovou vdovou  sa  poznáme od januára. No poznáme. Tak moderne, len cez sociálnu sieť. Od polovice januára si píšeme často. Napíšem jej, keď sa smejem, alebo aj keď plačem. Prečo? Pretože nás spája podobný príbeh.

Ale Katka je skúsenejšia ako ja. O manžela prišla o šesť týždňov skôr ako ja o manželku. Preto mala v januári naozaj navrch a mohla mi hovoriť o svojom prežívaní a skúsenostiach. Časom som ich mal o pár dní veľmi podobné.

Jasné, že som sa s Katkou chcel stretnúť aj osobne. Nedalo sa. Delí ná 300 kilometrov. Keď už to vyzeralo, že sa zídeme na spoločnej akcii vdovcov a vdov, vážne mi ochorel syn. Takže deň D prišiel až teraz v júni.

Nevadí mi niekoho poznať len sprostredkovane. Dlho som robil v rádiu. Ľudí a ich nálady som odhadoval len podľa ich tónu hlasu. Na sociálnej sieti je to len o písaní, ale zvykol som si. Skrýva to v sebe isté tajomno. Vedel som, ako Katka vyzerá len z fotiek, nepoznal jej hlas. Paráda.

Ale tešil som sa na posledný pondelok a na prvé stretnutie Modrého vdovca s Ružovou vdovou. Miesto výberu stretnutia nechala Katka na mňa. Vybral som ruskú reštauráciu Samovar v Bratislave. Nikdy som v nej nebol, ale ruskú stravu i alkohol mám rád. A Katka má ruský pôvod, ak to nie je tajomstvo.

Takže naše prvé stretko sa odohralo tesne po 18:00 (Chvíľu som meškal. Dúfam, že sa Katka za to nehnevá) na Zámockej ulici. Po ceste dole ulicou som najviac asi rozmýšľal, aký má Katka hlas. A teda nedočkavo čakal na jej prvé slová. Nepamätám si aké boli, ale asi „Ahoj“ pri zvítaní 🙂 A konštatujem, že hlas má nádherný 🙂

Milo ma prekvapilo, že máme podobné chute. Nezávisle od seba sme si objedali rovnaké jedlo. Sibírske peľmeni.

Spoločnosť nám robili na prvom stretnutí Janko a Mia, ktorí šli spolu s nami do televízie na diskusiu na tému „Ako sa vyrovnať so smrťou“. Obaja parádni ľudia a pred obomi klobúk dole. Janka som rovnako videl prvýkrát, aj keď krátky telefonát som s ním absolvoval. Nádherný človek, pokorný kňaz. S Miou som sa stretol dva dni vopred. Tak tú už som trošku poznal. Žena s ťažkým osudom, ktorá má pozitívny postoj k životu.

Cítil som sa v tejto našej štvorici, aj keď sme sa stretli prvýkrát, ako medzi starými dobrými priateľmi. Normálne súzvuk duší.

Dve hodiny pred reláciou, dve v televízii a ďalšie dve po nej v reštaurácii. Prežil som nádherný večer.

P.S: Na Katke ma oslovili dve veci. Nádherné pokojné, usmievavé oči, z ktorých vyžarovala dobrota. A schopnosť počúvať. Katka pozorne počúvala všetkých, ktorí potrebovali v ten večer niečo povedať. Vzácna vlastnosť v dnešnom svete.

Modrý vdovec Radovan

 

Komentáre

Komentár