Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Modrý vdovec: Po pol roku som opäť šťastný

Pred pol rokom, 4. januára 2018 sa mi zmenil život.

V ten štvrtok večer, po vybavení všetkých formalít, som si nevedel predstaviť, čo budem robiť o minútu, deň, týždeň, mesiac.

Nevedel som si predstaviť, ako budem dýchať, ako budem žiť.

A teraz už je to pol roka. A žijem.

Prakticky sa dá povedať, že robím všetko tak, ako pred tým.

Už som písal minule, že zopár činností mi pribudlo.

Myslím ale, že priatelia ma vidia smiať sa, radovať sa, zabávať sa, športovať, pracovať.

A čo smútok? Bolesť?

Hmmmm.

To sa nedá vyjadrovať slovami.

Ale nie, nie som smutný.

Veď prečo aj?

Ja živím v sebe nádej na opätovné stretnutie.

Tento polrok mi dal jednu skalopevnú istotu.

Čím ďalej som od smrti Vierky, tým som ku nej bližšie. Bližšie k opätovnému stretnutiu. Veľmi sa naň teším.

Vždy som sa smrti bál. Nikdy som nechcel zomrieť. Chcel som žiť aspoň sto rokov. Chcel som vidieť dospieť deti. Vnúčatá.

Dnes sa na smrť teším. Znie to čudne? Možno.

Samozrejme nevyhľadávam ju, nehazardujem so životom, ale teším sa na okamih opätovného stretnutia s Vierkou.

Marián Gavenda mal na pohrebe Vierky nádherný príhovor. Často si ho pripomínam.

Marián opisoval rozlúčku chlapca s milovaným dievčaťom na železničnej stanici. Mladík nastúpil do vozňa. Vagón mal dymové sklá. Takže jeho dievčina vidieť nemohla, on ju áno. Dievča teda svojho chlapca nevidelo, ale cítilo, že je tam. Preto mu usilovne mávala a dlaňou posielala bozky. Verila, že jej milovaný chlapec ju vidí. Bola si tým istá. Chlapec zas svoju milovanú videl, vnímal jej gestá, ale vedel, že môže robiť čokoľvek, ona ho nevidí. Napriek tomu jej kýval. Vedel, že ona vie, že sa s ňou lúči. Vlak sa pohol, dievča vykročilo jeho smerom a chlapec sa za ňou zamilovane díval. V srdci si obaja zostali blízki, napriek tomu, že vlak zo stanice odišiel.

Nádherné, nie?

A tak je to aj v mojom príbehu s Vierkou.

Medzi mnou a ňou je nepriehľadné sklo. Vierka ma vidí a vie, že ja ju nie. A ja zas viem, že ona vidí mňa. Je medzi nami závoj, ktorý rozprestrela smrť.

Čo ho môže prekonať?

Láska.

Smrť nás rozdelila, ale naďalej žijeme v blízkosti, pretože nás spája láska.

Po smrti som si myslel, že už nebudem môcť byť šťastný.

Aj tento príbeh na pohrebe som síce zachytil, ale musel som sa k nemu po niekoľkých týždňoch vrátiť.

A za ten polrok som sa ho snažil pochopiť.

Áno, počas života mi pomáhala Viera a dnes mi pomáha viera.

Chvíľu mi trvalo, aby som nabral rovnováhu, ale už sa do toho rovnovážneho stavu vraciam.

Bez Boha by som to nedal.

Dnes mám opäť svoje sny a túžby.

Posledné mesiace som študoval Eschatológiu.

Venoval som sa posledným veciam človeka.

Smrti, peklu, očistcu, nebu.

Veľa som čítal, počúval.

Každému odporúčam si vypočuť voľne dostupnú prednášku na internete od kardinála Špidlíka. Alebo si prečítať čo o tom píše Benedikt XVI.

Mne to veľmi pomohlo.

Spýtate sa ma: a si šťastný?

Niekoľko mesiacov som odpovedal na takéto otázky, že som spokojný, ale nie šťastný.

Dnes môžem povedať, že som šťastný.

Prečo?

Snažím sa žiť odkaz Vierky, aby som žil prítomný okamih. Ten ma robí šťastným.

Byť s deťmi, bicykel a prejazdené kilometre. Výlety. Od januára som bol v Baku, Taline, Užhorode, Ľvove. Teraz sa chystám do Jeruzalema. Stretávanie sa s priateľmi. Ani bez vás by som nebol dnes, kde som. Ďakujem vám. Diakonská vysviacka. Koncert Jaromíra Nohavicu.

Ja viem, že ťažkosti života končia až smrťou, a preto prídu ďalšie skúšky.

Možno čoskoro.

Ale dnes žijem chvíľu, ktorú nazvem: tu a teraz.

Modrý vdovec Radovan

Komentáre

Komentár