Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Zvraty osudu

Je neuveriteľné, ako sa život dokáže otočiť v sekunde o stoosemdesiat stupňov.

Človek si vždy myslí, že sa to deje iba vo filmoch. Veď o tom filmy predsa sú, nie?

A potom, keď sa také niečo stane aj v reálnom živote, ostane človek z toho tak trochu prekvapený.

A naštvaný. A zúfalý. A tak.

Jednoducho preplesnutý životom.

Dňa 28.07. 2016, presne pred dvomi rokmi, bol štvrtok.

Pamätám si to celkom presne, pretože prišla z Liptovského Mikuláša za mnou do Bratislavy moja maminka, ktorá mala od prvého augusta nastúpiť na dôchodok, aby mi mohla pomôcť s materskými povinnosťami.

Tak sme sa jednoducho dohodli. Narodí sa jej predsa prvý vnuk, chcela byť pri mne, pomáhať mi.

A keďže bývala odo mňa celkom ďaleko, ten dôchodok a vízia slobody a možnosti byť pri mne kedykoľvek sa jej zachce boli tým najlepším riešením.

Načasovanie bolo ideálne. Aj sme sa smiali, že už lepšie to ani vyjsť nemohlo.

Ja som končila ôsmy mesiac tehotenstva,  brucho som už mala fajných objemných rozmerov, a to, že som fakt poriadne tehotná dokazoval najmä fakt, že jediné topánky, ktoré som mohla nosiť, boli šľapky 🙂

V ten štvrtok bolo všetko také super.

Keby mi niekto vtedy povedal, že už sa len raz vyspím a môj život sa navždy zmení, vysmiala by som sa mu do ksichtu.

Na druhý deň (t.j. v piatok 29.júla 2016) mi Majko volal z práce.

Necítil sa vôbec dobre. Cez telefón sme riešili, či by nemal skočiť ku lekárke.

Majko dospel k záveru, že v piatok už nikam chodiť nebude.

Už dva týždne ho síce škriabalo v krku, pokašliaval, ale pripisovali sme to klimatizácii a ďalším x vymysleným dôvodom, ktoré Vám bežne napadnú.

Majko sa z práce vrátil poobede a hneď si ľahol spať. Dal si paralen, ako vždy, keď sa necítil dobre, a spoliehal sa, že to jednoducho vyleží, vypotí a bude dobre.

Vždy to tak robil a vždy to fungovalo.

Ale dnes nie.

Večer o ôsmej som za ním prišla do spálne a videla som na ňom, že dnes mu ten paralen určite nezaberie. Mal teplotu, bol slabý, a bolo jasné, že niečo sa deje.

Donútila som ho ísť na pohotovosť, pretože sa blížil víkend a do pondelka, kedy by mohol navštíviť svoju obvodnú lekárku, bolo ešte ďaleko.

Majko súhlasil. A ja som už vtedy vedela, že je zle.

Okamžite mi v hlave vyskočili červené výkričníky: po prvé preto, lebo Majko vôbec neprotestoval voči návšteve pohotovosti. Za normálnych okolností by som ho na pohotovosť nedostala ani zviazaného v kazajke.

Po druhé preto, lebo Majko vôbec neprotestoval, aby na pohotovosť išla s ním aj moja mamka. Nechcela som, aby tam šiel sám, videla som, v akom zlom stave sa nachádza. A ja som s ním ísť so svojim tehošským bruchom nemohla.  A on vôbec neprotestoval. A pritom za normálnych okolností by určite nechcel, aby s ním ktokoľvek a kdekoľvek išiel, a už vôbec nie k lekárovi.

Po tretie preto, lebo Majko bez váhania súhlasil, že na pohotovosť pôjde taxíkom a nie  svojím autom. To už som vedela, že je fakt zle, pretože za normálnych okolností by to sám odšoféroval, aj keby mal  obe ruky zlomené a nohu v sádre. S taxíkom súhlasil a mňa oblial studený pot.

No nič to, nepanikár, Katarína, nič sa nedeje. Všetko bude dobre, veď mu len dajú nejaké antibiotiká a bude. Veď má iba teplotu….,“ presviedčala som samu seba, keď odišli.

Ľahla som si na posteľ a nasledujúce štyri hodiny som nerobila nič iné, len som prosila vesmír, aby Majka ochránil, a aby urobil zázrak.

Fakt som to robila. Vysielala som myšlienky do vesmíru, k Majkovi, k lekárom na pohotovosti, a všetkých som prosila, aby môjmu Majkovi pomohli. Pretože niekde v kostiach som tušila, že ten zázrak budeme potrebovať.

Majko sa vrátil z pohotovosti po polnoci.

V dverách sa na mňa usmial. Videla som, že je šťastný, že je už doma.

A potom mi to povedal: „chrústošík, musím ísť do nemocnice. V utorok ma hospitalizujú.“

Bola som z toho trošku v šoku, ale snažila som sa to brať športovo.

No bóóóóže, nemocnica. Veď o nič nejde. Veď mu predsa musia nejako zistiť, čo mu vlastne je, či?

Mojinko, to nič, neboj sa, aspoň ti rýchlejšie zistia diagnózu a rýchlejšie sa vyliečiš,“ hovorím mu s úsmevom a v očiach mu vidím strach. Veľký strach.

Vtedy som ešte nevedela, čo vedel on.

Lebo on to už vedel.

Lebo už na tej pohotovosti mu povedali, že je to pravdepodobne to „najhoršie z najhoršieho.“

Chápete?

Nepýtajte sa ma, ako je to možné, a ako to za tých pár hodín zistili. Na pohotovosti.

Viem iba jedno: Majko mal šťastie. Natrafil tam na mladého a šikovného lekára, ktorý priamo tam v ten večer vykonal určité vyšetrenia (podrobnosti neviem), ktoré túto čiernu diagnózu potvrdzovali. Okamžite ho objednal na všetky ďalšie možné aj nemožné vyšetrenia, ktoré sa mali vykonať najbližší utorok.

Bol to rýchly proces a takéto rýchle stanovenia diagnózy vôbec nie je bežné.

V podstate mal Majko stanovenú presnú diagnózu cca do jedného týždňa. A to mu zachránilo život. Teda aspoň na začiatku.

Všetky tieto podrobnosti som sa dozvedela až po pôrode a ukončení šestonedelia.

Doteraz nechápem, ako to Majko a celá moja rodina dokázali dusiť v sebe.

Nikdy sme si s Majkom neklamali. Naozaj nikdy. A teraz musel v sebe držať toto obrovské temné tajomstvo, a tváriť sa, že mu vlastne nič také strašné nie je (o tom som Vám písala aj tu: Klamala som mu iba raz).

A usmievať sa.

Aj keď mu lekári povedali, že do troch týždňov zomrie.

Keď som sa to všetko neskôr dozvedela, ryčala som ako tur.

Od zlosti. Od zúfalstva. Od strachu.

Majko mi to všetko rozprával pokojným hlasom. Aj o plakal. Ale tak inak.

Od úľavy, od šťastia, že sa prognózy nenaplnili a on prežil, od bolesti, že ma vidí tak plakať a že mi musí rozprávať takéto hrôzostrašné veci, keď vedľa v izbe spokojne odfukuje naše šesťtýždňové voňavé bábätko.

Takže takto nejako prebiehajú zvraty osudu v praxi.

Jeden štvrtok si sedíte s vyloženými nohami v kuchyni a slastne pochlipkávate tehošský čaj a svet je gombička.

A ďalší deň prosíte vesmír o zázrak, lebo niekde v kostiach tušíte, že ten zázrak jednoducho budete potrebovať.

A presne o rok, 28. júla 2017, sa vraciate z Mexika z kliniky na liečbu rakoviny s novou nádejou na vyliečenie (o tom som Vám písala viac tu: Naša cesta do Mexika na Hoxsey kliniku, ako aj tu: Keď Vám život nadelí citróny).

A presne o dva roky, 28. júla 2018, píšte o tom všetkom blog. Lebo Majko tu už nie je. A Vám už ostal v hlave iba scenár na film zo života s mierne hororovou zápletkou.

Keď si to všetko premietam v hlave, je to tak neuveriteľné, že sa radšej už viac nezamýšľam nad tým, čo bude o rok, alebo o dva.

Lebo udiať sa môže všetko. Ale zároveň aj nič.

A o tom to je.

Darmo si budeme čokoľvek plánovať, osud a vesmír budú vždy silnejší.

A tak už nikdy nehovorím „nikdy.“

A moje očakávania sa scvrkli na dnešný prítomný deň.

Pretože dnes je ten deň, kedy stojí za to žiť.

Dnes je ten deň, ktorý sa ráta.

Dnes je ten deň, kedy treba tancovať na stole.

Dnes je ten deň, ktorý je dôvodom na úsmev.

Dnes je ten deň, za ktorý som vďačná.

A čo bude zajtra?

To ma už netrápi.

Pretože zajtrajšok vôbec nemusí prísť.

A ak príde, príde taktiež vo forme prítomného okamihu.

S láskou,

Katka

Komentáre

Komentár