Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Modrý vdovec: Niečo som musel spraviť inak

Ale ten čas letí. Nieže by som už rátal každý deň, ale čísla sú pre mňa pútavé. Tak nimi začnem.

Dnes je to 210 dní, teda rovných 30 týždňov, čo prechádzam najväčšou a najmä zo začiatku aj najťažšou školou svojho života.

Tak som ich „oslávil“ modlitbou a sviečkou hneď ráno pri hrobe na cintoríne.

Bolo mi tak krásne a príjemne. Až som sa v duchu pousmial, že hrob som dnes čistil od listov tak jemne, ako keby som v ňom hladil Vierku 🙂

Máme za sebou s Timotejom dovolenku. Prvýkrát sme boli v Grécku.

Timotej preferoval Taliansko, ale ja som nemal sily ísť do krajiny a do strediska, kde sme chodili roky spolu s Vierkou. Bál som sa, že by mi tam všetko Vierku pripomínalo. Potreboval som niečo spraviť inak. Hlavy preladiť na celkom iný level a podarilo sa. Som spokojný.

Dovolenku som vyberal niekoľko dní. Nevedel som sa rozhodnúť, kam ísť. Až mi padol do oka Korint. Okamžite som sa rozhodol. Chcem ísť tam. Niekde do okolia a navštíviť starý historický Korint. Miesta, kde sa prechádzal, kde učil, komu písal listy apoštol Pavol.

Prečo? No ako som na sociálnej sieti písal hneď z dovolenky, vlastne moje priezvisko je zdrobnenina od mena Pavol. Tak ja ako malý Pavol hľadajúci Boha, som chcel ísť po stopách apoštola Pavla.

Možno to bolo aj preto, že s Vierkou sme kráčali po jeho stopách v Turecku, pričom v pamäti mi utkvel nádherný Efez. Chcel som akoby tú cestu dokončiť. A ísť ďalej v Pavlových stopách. Tentokrát so synom.

Ale samozrejme aj preto, že práve Korinťanom adresoval Pavol nádherný Hymnus na lásku. Kto by ho nepoznal? Chcel som ho čítať práve tam.

Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.  A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.  Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.  Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné. Keď som bol dieťa hovoril, som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.  A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.“

No a mal som ešte jeden dôvod. Veľmi sa mi páči niekoľko viet z druhého listu Pavla Korinťanom. Často si ich čítam. Často nad nimi rozmýšľam. A hlavne tieto riadky som si chcel v Korinte prečítať.

Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás. Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha… vieme, že ako máte účasť na utrpeniach, tak budete mať aj na úteche.“

Tieto riadky sú mojim zdrojom sily posledné mesiace. Z nich čerpám energiu pre každý krok.

Samozrejme dovolenka pri mori nie je len o poznávaní, ale aj o oddychu. Myslím, že sme si ho užili. Aj slnko, aj požiare, aj dážď, ale samozrejme more s hryzúcimi rybami, výbornú stravu. Timoteja som zdolal opäť v tenisovom zápase hranom na jeden set. Neviem prehrávať 🙂 Ale od vtedy poriadne nemôžem chodiť. Včera, keď som si kľakol v kostole, mi museli pomôcť vstať 🙂 Robím somariny na staré kolená. Stojí mi to za to, že chcem porážať mladých? 🙂

Jasné, že prišli aj smutnejšie chvíle. Večer nám hrávali na klavíri a husliach. Atmosféra umocnená splnom mesiaca. A hrali clivé piesne o láske, ktoré u nás spievaval Michal Dočolomanský. No kto by vtedy necítil nostalgiu a netisli sa slzy do očí? Ale to patrí k tomu.

Postupom času sme sa zoznámili aj s ďalšími dovolenkármi. Tak logicky vyplynula aj otázka, prečo sme na dovolenke bez mamy, či manželky. Nebolo nás tam takých veľa. Tak ale bez problémov som odpovedal. Zomrela.

Trošku ma prekvapila reakcia. Dotyčná pani, ktorá sa na to pýtala, nevedela, čo má na to povedať, zostala len ticho. A po chvíli pokračovala v diskusii inou témou.

Prečo prekvapila? Ani neviem. Možno by som čakal nejakú reakciu. Ale niekedy je asi lepšie len zostať v tichu. V tichu zostať stáť pred tajomstvom života a smrti.

Modrý vdovec Radovan

Komentáre

Komentár