Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Oslobodenie

Foto: Miroslav Nemcek (123rf.com)

Dnes je to presne deväť mesiacov od Majkovej smrti.

Musím povedať, že je to až priam neuveriteľné, aký kusisko cesty som za tú dobu prešla.

Keby mi niekto v deň Majkovej smrti povedal, že presne o deväť mesiacov budem písať tieto slová, neverila by som mu.

Vtedy mi totižto prišlo nereálne aj to, že vôbec dokážem nejako prežiť jeden deň bez neho. Nie to ešte mesiac, dva, alebo deväť.

Vedela som, že ma čaká dlhá cesta.

Niekde hlboko v kútiku srdca som tušila, že tá cesta ma navždy zmení [o tom som Vám trošku písala aj tu: Som v procese].

Strach, chaos a obavy, či to vôbec celé zvládnem, mi vírili hlavou neustále. A najmä v noci. Keď som sama ležala opustená v tme vo veľkej posteli. A Majko tam nebol. A už ani nikdy nebude.

Ale bola som odhodlaná ísť vpred. Bez ohľadu na okolnosti. Bez ohľadu na to, že tu už nebol.

Nie, toto ma nezlomí. Ja to zvládnem. Musím. Chcem.

Neviem síce ako, ale vesmír mi pomôže.

Neviem, kde sa to všetko vo mne bralo. A odkiaľ to prišlo.

Sama som bola zo seba prekvapená, ako veľmi som túžila po živote.

A ako veľmi som verila a dúfala, že to všetko, čo sa stalo, malo nejaký hlbší zmysel.

Bola to výzva od života, ktorá ma síce preplesla z každej strany, ale zároveň lekcia, ktorú som musela a chcela zvládnuť.

Cez slzy, cez bolesť, akokoľvek.

Bez ohľadu na to, ako dlho to bude trvať.

S odstupom času môžem konštatovať, že tých deväť mesiacov bolo deväť mesiacov kompletného prerodu mojej duše.

Akoby som si tú moju dušu nanovo chcela vyskladať.

Kúsok po kúsku.

No čo Vám poviem, bol to riadny pôrod 🙂

Taký emočný kolotoč som nikdy predtým nezažila [o tom som Vám písala tu: Emočný kolotoč].

Vystriedali sa vo mne asi všetky pocity sveta.

Ale naozaj úplne všetky.

A ja som tým pocitom nechávala voľný priebeh.

Pretože som presvedčená, že cesta z obdobia smútku vedie práve cez ventilovanie vlastných pocitov.

A navyše, človek sa potrebuje zo žiaľu vyrozprávať.

Aby sa zbavil ťažoby, ktorá ho dusí na duši a mohol sa neskôr pohnúť vpred.

Písanie tohto blogu bolo mojou terapiou.

Ak by som to všetko nedala zo seba von, zbláznila by som sa.

Všetky tie spomienky, príbehy a zážitky, o ktorých som písala, mi pomáhali utriediť si vlastný svet.

Ale najmä som túžila ten náš príbeh s Majkom jedného dňa porozprávať môjmu Ajkovi.

Pretože on sa jedného dňa začne pýtať. A bude chcieť odpovede. A spomienky. A príbehy o maminke a ockovi. A ja mu budem môcť dať prečítať tento blog.

Som presvedčená, že keby som toto všetko počas tých uplynulých deväť mesiacov nespísala, už by som sa k tomu nikdy nedostala.

Po deviatich mesiacoch sa však moja potreba písať Majkov príbeh akosi pomaly naplnila.

Pretože žiadny príbeh sa predsa nemôže písať donekonečna.

A ja sa nechcem upnúť na rozprávanie tohto príbehu stále dookola a dookola.

A byť ako (ružový) verklík, ktorý všetkým iba píli uši 🙂

Posledné týždne som mala nutkavý pocit, že tu Majka stále držím.

Že je tu pri mne stále pripútaný a nemôže odísť tam, kde by chcel a mal.

Akoby sa trápil. A zamrzol v časopriestore, z ktorého potreboval vyslobodiť.

Premkol ma zároveň pocit, že sa NIEČO naozaj deje a ja mám NIEČO spraviť.

Že mám NIEKAM ísť, s NIEKÝM sa stretnúť a NIEČO urobiť. Ale nevedela som – ČO.

Ale verila som, že vesmír to zariadi tak, že mi dá znamenie, ktoré mi ukáže cestu.

A ja prídem presne tam, kam mám.

A tak som sa ukľudnila a čakala.

A potom sa to stalo.

Vesmír ma „náhodou“ k tej osobe doviedol.

Tá osoba ma vôbec nepoznala, nikdy nečítala tento blog, nevedela o mne vôbec nič.

Ale mali sme sa stretnúť a ona mi dala vesmírny odkaz bez toho, aby som sa niečo opýtala.

Tá osoba mi z mosta do prosta bez okolkov povedala, že Majkova duša potrebuje pomôcť odísť tam, kam patrí.

Mierne ma to šokovalo.

Veď ona o Majkovej smrti nevedela.

Ale zároveň mi to potvrdilo všetko, čo som sama cítila vo svojom srdci.

Áno, Majko potrebuje moju pomoc. Lebo bez nej ostane uväznený tu na zemi a svoj pokoj nikdy nenájde.

Lenže samozrejme som nevedela, ako na to.

No čo, milý vesmír, pošleš opäť nejaké znamenie? 🙂

Jasné, že vesmír mi opäť pomohol (je to kamoš, čo Vám poviem 🙂 ).

A ja som stretla ďalšiu osobu, doslova anjela v ľudskom tele, ktorá mi tú Majkovu dušičku pomohla odprevadiť do neba.

Nebudem nikoho presviedčať o tom, či takýmto veciam má veriť alebo nie.

Dôležité je iba to, čomu verím ja.

Ale ja tomu verím.

Duša po smrti občas nevie odísť. Najmä ak ju tu my, vedome alebo nevedome, stále držíme.

Tá pripútanosť spôsobí, že duša nemôže nájsť svoj vlastný pokoj. A niekedy trvá aj roky, kým svoje miesto konečne nájde.

Nie, nechcela som tu Majka držať. Bol to ale podvedomý proces, ktorý je samozrejme po strate milovanej osoby úplne prirodzený.

Ja verím, že teraz je už Majko tam, kde má byť. A je šťastný.

A ako mi povedala včera ďalšia osôbka (ktorú nechcem z úcty k jej súkromiu menovať a ktorú mi opäť vesmír poslal „náhodne“ do cesty – to je už tretia „náhodná“ osoba v mojom života za posledné týždne 🙂 ): „vieš, Katka, ber to tak, že on sa mohol konečne ísť ubytovať tam hore.  Kým tu bol pripútaný a kým si ho tu držala, nemal slobodu. Ale teraz, keď si ho konečne pustila, ubytoval sa a je voľný. Teraz už môže slobodne a voľne chodiť tam, kam chce. Aj sem na Zem za tebou. A ver mi, že je tu teraz s nami.“ 🙂

Som rada, že sa Majko mohol ísť konečne ubytovať do neba 🙂

Lebo teraz už má svoje miesto a je tam, kam patrí.

Ale zároveň mu už teraz nič nebráni byť tu občas s Ajkom, so mnou, s kýmkoľvek.

Pretože je slobodný. A tá sloboda mu dáva krídla 🙂

A tak konečne po deviatich mesiacoch od Majkovej smrti môžem povedať, že som šťastná. Pretože viem, že je šťastný aj Majko.

Jeho oslobodenie cítim vo vlastnom srdci.

Cítim pokoj a obrovskú úľavu.

A konečne môžem ísť ďalej a tešiť sa na to, čo mi vesmír opäť do života prinesie.

Za tých deväť mesiacov som veľa vecí pochopila. A naučila som sa o sebe veľmi veľa.

Smrť ma naučila pokore a súcitu.

Ukázala mi, že som silná a len tak ma niečo nezlomí.

Vrátila ma späť do prítomnosti, do prítomného okamihu, ktorý si treba užívať naplno, pretože nič iné sa neráta.

Zmenila moje hodnoty, názory, postoje.

Prehĺbila môj pocit vďačnosti.

A paradoxne, dala mi viac nadšenia pre život.

Smrť ma už nedesí.

Prijala som fakt, že je prirodzenou súčasťou nášho života.

A život po smrti nekončí. Len naberie inú formu 🙂

Na Majka spomínam s láskou. Už to nie je mučivá bolesť, ktorá ma rozožiera zvnútra. Je to láska a pokoj a krásne spomienky, ktoré mi už nikto nezoberie.

Viem, že ešte nie je koniec. Ešte prídu slzy a určite si ešte za Majkom občas poplačem.

Ale to patrí ku strate.

Človek jednoducho nezabúda.

Len časom je bolesť miernejšia a miernejšia. A nakoniec ostane iba čistá láska.

A hoc som vetu „čas všetko zahojí, čas bolesť zmierni“ tesne po Majkovej smrti z duše nenávidela, dnes viem, že skrýva v sebe múdrosť, ktorú však človek vie prijať až neskôr.

Lebo aj načasovanie pre prijatie akýchkoľvek múdrostí vesmíru musí byť správne.

A preto by moje JA tesne po Majkovej smrti, pred deviatimi mesiacmi, nikdy tento blog nepochopilo. A možno by sa dokonca veľmi hnevalo a prskalo na všetky strany 🙂

Lenže v tom je tá krása života a človeka samotného.

Každý deň sme iní. Ja verím, že lepší.

A tak sa na to moje o deväť mesiacov mladšie JA iba s láskou usmievam. Je presne také, aké malo vtedy byť.

A zároveň som zvedavá, aké bude moje JA o ďalších deväť mesiacov.

Lebo už teraz v kostiach cítim, že to bude dobrodružstvo 🙂

A ja mám dobrodružstvá veľmi rada 🙂

Na záver sa s Vami rozlúčim zamyslením z knihy Život po strate (autor: Raymond A. Moodyho a Dianne Arcangelová): „hoci je smútenie mimoriadne bolestné v čase straty, v konečnom dôsledku je katalyzátorom nášho rastu. Prekonanie straty a toho, čím sme boli v čase úmrtia, nie je konečným výsledkom, ale nikdy nekončiacim procesom. Tí, ktorí to dokážu, majú dobré pocity sami zo seba aj z toho, čím sa stávajú.“

S láskou,

Katka

Komentáre

Komentár