Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Modrý vdovec: Deväť

Deväť. Deväť mesiacov. Za deväť mesiacov v lone ženy z maličkej bunky vyrastie človiečik, ktorý prichádza na svet.

Čo vyrastie za deväť mesiacov od smrti? Neviem.

Deväť mesiacov, ktoré som prešiel od smrti Vierky je proces.

A stále nie je ukončený.

Ružová Katka po deviatich mesiacoch napísala posledný blog.

Ja som posledné dva mesiace nenapísal žiadny.

Nie preto, že by nebolo o čom. Niekedy človek potrebuje zostať sám. Sám s rodinou. Sám s najbližšími. Aj preto som v auguste odišiel na duchovné cvičenia a užíval si rodinu.

Tí, čo ma sledujete na sociálnej sieti viete, že som v auguste vyšliapal na Rysy.

Kedysi som si s Vierkou dal predsavzatie, že každý rok zdoláme jeden tatranský štít. Stihli sme Slavkovský a Kriváň. Lomničák už len lanovkou počas choroby.

Tak je to jeden z mojich cieľov do budúcna. Každý rok jeden. Pokojne sa môžete pridať, kto budete chcieť.

Veľa cestujem, aj sa môže zdať, že utekám sám pred sebou.  Rozmýšľal som nad tým. Ale vylúčil som to. Rád poznávam, preto cestujem. Aj s Vierkou sme spolu veľa cestovali. Preto je na mojich cestách stále so mnou v mojom srdci.

Užíval som si v lete prechádzky po centre Kežmarku. V meste, v ktorom sme sa spoznali ako študenti gymnázia. V meste, kde sme sa zaľúbili. V meste, kde sme sa spolu prechádzali x krát.

Kráčal som po tých istých uličkách. Pil som kávu v tých istých kaviarňach. A nič sa nezmenilo. Vierka pri tých prechádzkach bola so mnou. Kráčala so mnou. Bolo to veľmi, ale veľmi nádherné.

Tak, čo sa zmenilo za tých deväť mesiacov?

Vierka je tu stále so mnou.

Je v mojom srdci.

Jedinú zmenu, ktorú pociťujem je, že som prestal počítať dni.

Pamätáte sa, na jar som písal, že rátam každý deň od jej smrti? Alebo ako som mal hranicu sto dní od smrti?

Dnes sa mi to zdá zbytočné. Prečo rátať pred a po, keď je tu so mnou?

Samozrejme, každý mesiac štvrtého myslím na jej prechod do večnosti intenzívnejšie.

Aj dnes.

A najmä, keď uplynulo deväť mesiacov.

Ale to neznamená, že by som na ňu menej myslel v iné dni. Alebo, že by bledla v spomienkach.  Spomienky sú tak krásne, že neblednú. Skôr sú intenzívnejšie.

V piatok má Vierka meniny. Už sa na ne teším. Prežijeme ich v kruhu rodiny. Prídu svokrovci. V sobotu bude za Vierku svätá omša. Mám pred sebou nádherný víkend.

P.S: Spomínam si aj dnes na obdobie pred rokom. V septembri prišla malá nádej. Lekári prerušili chemoterapiu, lebo zdravotný stav sa zlepšil. Metastázy sa nerozširovali, ale naopak zmenšovali. Ďalšia kontrola mala nasledovať až v januári. V októbri však prišlo prudké zhoršenie. Poučenie? Boh aj v ťažkej skúške nám dáva vydýchnuť aspoň na chvíľu, aby sme nabrali síl na ďalší krok.

Modrý vdovec Radovan

Komentáre

Komentár