Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Modrý vdovec: Pomôžte mi, prosím, prejsť púťou po zemi

Foto: Liudmila Gerasimova (123rf)

Cintoríny plné svetiel, kvetov, vencov, sĺz, spomienok a modlitieb.

Akosi to patrí k cintorínom v prvé novembrové dni.

Navštevujeme ich však častejšie.

A čím je človek starší, tým viac.

Prvá smrť, ktorá sa ma dotkla prišla v roku 1989.

Zomrela babka, ktorá ma prakticky vychovala. Bola mi nielen babkou, ale aj najlepším priateľom.

Zdôveroval som sa jej aj s najtajnejšími tajomstvami.

Babka mi vštepovala vzťah ku katolíckej viere a Slovensku.

Plakal som už  ako chlapec, keď od nás z Popradu odchádzala na vlak do Bratislavy.

Jej hrob navštevujem často. Je to najnavštevovanejší hrob v mojom živote.

Mám šťastie, že bývam neďaleko cintorína, na ktorom je pochovaná.

Druhá smrť, ktorá ma zasiahla prišla v januári roku 2004.

Čakali sme dieťa, dievčatko, Terezku.

Nikdy by som si nepomyslel, že môžeme prísť o dieťa počas tehotenstva.

Veď obaja sme boli zdraví.

Nikdy som nad tým nepremýšľal, že zomierajú deti počas tehotenstva.

Terezka však zomrela týždeň pred svojim narodením.

Zadusila sa o pupočnú šnúru.

Bol to pre mňa šok.

Veľká bolesť v očiach Vierky, ešte väčšia v jej srdci.

Bol som nešťastný, že nemôžem byť pri Vierke do času, kým vyvolajú pôrod mŕtveho dieťaťa.

Terezku videla len Vierka.

Dnes mi je aj ľúto, že som ju nikdy nevidel.

Ale Vierka nechcela, aby bola otvorená truhla pred pohrebom.

Bolesť zvíťazila nad túžbou vidieť.

Terezka bola pochovaná neďaleko hrobu babky.

Terezka sa mi však následne stala veľkým spojencom. Cítil som, že mám silného spojenca v nebi.

Prosil som ju o pomoc v najťažších chvíľach života. A vždy mi pomohla, ak som ju o to prosil.

Ďalšia smrť do môjho života vstúpila v roku 2011.

Opäť sme čakali dieťa, Radka.

Mal to byť darček k mojej štyridsiatke.

Ani on sa však nenarodil, zomrel v treťom mesiaci tehotenstva.

Od roku 2001 sme s Vierkou spolu navštevovali hrob našich detí.

Bolo to miesto, z ktorého sme nedokázali odísť pohádaní, ak nás predtým rozdelil spor.

Bolo to teda miesto pokoja a zmierenia.

Minulý november sme po Martinskom cintoríne ešte kráčali spolu s Vierkou. Kráčali veľmi pomaly.

Vierke sa išlo veľmi ťažko, bola veľmi slabá, ale chcela ísť.

Často odpočívala, sadla si na lavičku, aby prechádzku po cintoríne zvládla.

Uvedomoval som si, že o rok už budem kráčať po cintoríne sám. Veľmi dobre som si to uvedomoval.

Dnes leží dcéra s mamou spolu v hrobe.

Ja som s nimi spojený v modlitbe a láske.

Nad hrobom i na ktoromkoľvek mieste.

Spomínam intenzívne už niekoľko dní na dni spred roka, ale aj na pekné chvíle, ktoré sme prežili.

Spomínam s nádejou na opätovné stretnutie, pretože verím v spoločenstvo svätých, teda spojenie nás na zemi s tými, čo sú v nebi.

Verím, nádejám sa, že spolu s nimi sa raz budem pozerať do tváre dobrého Boha.

Budem sa modliť za nich, ale aj k nim, aby mi pomáhali prechádzať púťou na zemi, pokiaľ sa nenaplní aj môj čas.

Myslieť budem aj na všetkých drahých, o ktorých prišli priatelia z FB skupiny Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu.

Budem sa modliť nie len za tých, ktorí nás opustili, ale aj za tých, ktorí tu zostali rovnako ako ja, pretože kráčajú každý deň z kroka na krok a dokážu sa so situáciou vyrovnávať.

Budem sa modliť, aby išli ďalej. Aby na to mali dosť síl.

Modrý vdovec Radovan

Komentáre

Komentár