Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Modrý vdovec: Čo ma nemôžeš nájsť? Áno, to som ja.

Prvé narodeniny sám. Bez Vierky.

No musím povedať, že nehovorím pravdu. Aspoň nie celkom.

Narodeniny bez Vierky som zažil aj minulý rok.

Bol som teda s ňou, ale len v nemocnici pár hodín. A sám? Určite nie som sám. Som dnes aj s Vierkou a s množstvom priateľov, ktorí mi píšu a volajú.

Na to, že je pri mne Vierka, že je so mnou, mám aj rukolapný dôkaz.

Hneď ráno som šiel na cintorín. Pomodliť sa k hrobu.

Počas modlitby mi začal zvoniť mobil.

Na  ňom mám ako zvonenie nahratý hlas Vierky.

Nahrávku som našiel náhodou v počítači.

Išlo o rozhovor s malým Timotejom.

Trošku som ho zostrihal a tak dnes pri modlitbe nad hrobom mi zneli z mobilu slová Vierky: „Čo ma nemôžeš nájsť? Áno, to som ja. Ľúbiš ma? A ja teba.“

Jasné, môžete si povedať, že to je náhoda. Ja na náhody neverím.

Väčšinou, keď idem na cintorín, ale aj doma mám zvonenie telefónu vypnuté.

Dnes som ho nechal nevedomky pustené nahlas.

Navyše, nemodlil som sa na cintoríne hodinu, pár minút.

Aká je pravdepodobnosť, že mi ráno bude niekto volať a práve vo chvíli, keď stojím nad hrobom? Mizerná.

To skrátka len Vierka vnukla môjmu šéfovi, aby mi zavolal.

Dnes ráno som nemohol spať. Vstal som ešte nadránom. Prehrával som si minulé roky.

Vierka veľmi chcela byť na moje narodeniny doma.

Obaja sme tušili, či vedeli, že to budú moje posledné narodeniny, keď bude ešte na tomto svete.

Nedalo sa.

Vierka skončila v nemocnici už 11. novembra.

Skolabovala po podaní chemoterapie.

Pamätám si na tú sobotu veľmi dobre.

Vierke prudko klesal tlak. Strácala vedomie. Doma bol chaos. Nevedeli sme, čo robiť.

Rozhodli sme sa chemoterapiu odpojiť, ale to nezabralo.

Privolali sme záchranku. Tá ju odmietla previesť na onkológiu. Bola ochotná Vierku odviesť len do najbližšej nemocnice na centrálny príjem.

Vlastným autom sme ju nevládnu prenášali na Kramáre. Zostala tam dva týždne.

V pondelok, teda o dva dni, mi Vierka volala, že primárka chce so mnou hovoriť osobne.

Okamžite som dobehol.

Primárka, keď sa so mnou rozprávala, plakala.

Ale, že spravili, čo mohli. Vierka mala telo tak vyčerpané, že už nemôžu s ňou nič robiť.

Pýtal som sa: „Dožije sa Vianoc?“ „Nie,“ znela odpoveď s tým, že by mala zomrieť v spánku.

Skrátka len zaspať a viac sa nezobudiť.

Čo by som o mesiac neskôr dal za to, keby to tak bolo. Čakal nás všetkých ešte najťažší výstup na vrch Golgoty.

Ale samozrejme k oslavám narodenín, mám skôr pekné spomienky.

Takto pred dvomi rokmi, na moju 45-ku, sme boli v Trenčianskych Tepliciach.

Bola to jedna z najkrajších osláv, aké som zažil.

Vierka tajila, aký darček si pre mňa pripravila.

Dostal som od nej len avízo, aby som si na dané dni nič neplánoval.

V deň D sme nasadli do auta, stále som nevedel kam ideme.

Len povedala, že smer Trenčín.

Až pred Trenčínom som sa dozvedel našu cieľovú stanicu.

Bolo to veľmi milé.

Tešil som sa ako malý chlapec z prekvapenia, ktoré mi prichystala. Z darčeka, o ktorom som nemal ani tušenie.

Tri dni sme sa venovali jeden druhému. Žiaden mobil a internet.

Prechádzali sme sa po kúpeľnom mestečku i po okolitých lesoch, užívali si procedúry.

Zahrali biliard, vypili šampanské.

Navštevovali cukrárne a kaviarne.

Boli to tri dni, v ktoré sme sa venovali jeden druhému bez Damoklovho meča rakoviny.

Posledné nádherné dni bez obavy z budúcnosti.

Už o mesiac neskôr mala Vierka všetky príznaky návratu choroby.

Pamätám si však aj na oslavu mojich 44 narodenín.

To mala Vierka štyri mesiace po ťažkej operácii.

Vybrali sme sa do neďalekého baru, kde sme si dali po dva deci vína a ja som si k tomu zapálil narodeninovú cigaru.

Super bolo.

Tešil som sa z toho, že podľa pôvodných prognóz lekárov tu už Vierka nemala byť a zrazu Boh a úspešná operácia nám dopriali čas navyše.

Modrý vdovec Radovan

Komentáre

Komentár