Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Modrý vdovec: Smrť je dar

Pripravujeme sa na Vianoce. Nakupujeme darčeky pre našich blízkych. Chceme iných obdarovať a tým ich urobiť šťastnými.

Akú veľkú radosť nám robí pohľad na deti, ktoré nedočkavo rozbaľujú darčeky, čo našli pod stromčekom.

Ale na druhej strane aj sami túžime byť obdarovaní. Túžime dostať dar od toho, koho milujeme.

Dary však môžu byť aj iné.

Ktoré nám neprinesú radosť, alebo nie aspoň vtedy, keď ich dostaneme.

V týchto dňoch si kladiem viaceré otázky.

Môže byť smrť dar?

Môže byť darom ťažká choroba?

No na prvý pohľad, alebo počutie nie.

Ale čím ďalej, tým viac som presvedčený, že aj choroba a smrť sú darmi.

Ako to? Je to vôbec možné?

Podľa mňa je.

Aj dary, ktoré dostávame na sviatky musíme prijať.

Čo z daru, keď vám niekto zavolá z druhého konca sveta, že vám kúpil dar, auto, ale nikdy vám ho nedoručí?

Vlastne, ani nemusíme veriť, že taký dar máme. Nikdy sa k nemu nedostaneme.

Ako teda vnímam smrť a ťažkú chorobu?

Ako vnímam dlhú a ťažkú chorobu Vierky a jej smrť?

Ako dar.

Dar, ktorý prijímam a chcem ho naplno využiť.

Dar, ktorý ma učí pokoju, pretože nič podstatné nie je v mojich rukách.

Dar, ktorý ma učí vidieť viac potreby iných, ako svoje.

Dar, ktorý moju pozornosť upriamuje na iné hodnoty.

Dar, ktorý ma upriamuje viac na Boha.

Samozrejme, bola to dlhá cesta.

Pred rokom som to tak nevnímal.

Pred rokom, rovnako ako tento víkend, som bol pracovne na sneme Smeru v Martine.

Bola to rovnako sobota, akurát, že 9. decembra.

Dlho som sa rozhodoval, či na snem pôjdem.

Ale potreboval som vydýchnuť z domáceho prostredia.

Potreboval som prísť na iné myšlienky, ako bola choroba a smrť.

Pri Vierke zostala dcéra, ktorá je zdravotná sestra.

Už som bol na spiatočnej ceste.

Niekde pri Novom meste nad Váhom. Zazvonil mi telefón. Nič dobré to neveštilo.

Z domu mi volali, že museli volať záchranku.

Privolaní záchranári konštatovali, že Vierka zomiera.

Že sa už nepreberie. Srdce bilo len pomaly, tlak klesal.

Prežil som najhorších a najťažších, ale azda aj najpomalších sto kilometrov, ktorých ma delilo od Bratislavy.

Sto kilometrov prázdna, plaču, bezmocnosti.

Prišiel som domov. Vierka žila.

Nebola pri vedomí, ale bola veľmi nepokojná.

Volal som kamarátovi lekárovi, či by k nám neprišiel.

Prišiel o pár hodín.

Konzultoval telefonicky stav s odborníkom.

Zohnal potrebnú injekciu.

S deťmi sme sa zatiaľ modlili modlitby za umierajúcich.

Prišiel kňaz, aby Vierke doniesol Viatikum, teda Eucharistiu, ako posilu na cestu.

Už keď sme sa všetko domodlili, kňaz i lekár odišli, začal som čítať starobilú kresťanskú homíliu, ktorá bola napísaná na Bielu sobotu:

Čo sa to deje? Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla (Ž 76,9), lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov. Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých.

Isto ide hľadať prvého otca ako stratenú ovcu (porov. Lk 15,3-4). Určite chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti (porov. Lk 1,79). Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu (porov. Gn 3,15).

Pán k nim prišiel s víťaznou zbraňou kríža v náručí. Len čo ho zbadal prvý otec Adam, od úžasu sa bil do pŕs a zavolal na všetkých: „Môj Pán so všetkými.“ A Kristus odpovedá Adamovi: „I s duchom tvojím.“ Berie ho za ruku, budí ho a hovorí: „‚Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a zažiari ti Kristus.‘ (Ef 5,14)

Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom, kvôli tebe a kvôli tým, čo vzídu z teba, teraz hovorím a svojou mocou rozkazujem tým, čo sú vo väzení: Vyjdite, tým, čo sú vo tme: Zažiarte, a tým, čo spia: Vstaňte!

Rozkazujem ti: Prebuď sa, ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli. Vstaň, dielo mojich rúk! Vstaň, moja podoba, stvorená na môj obraz (porov. Gn 1,27)! Vstaň, vyjdime stadiaľto! Veď ty si vo mne a ja v tebe (porov. Jn 17,21.23); sme jedna a nerozdielna prirodzenosť.

Keď, som čítal slová: „Vstaň, prebuď sa, Ty čo spíš sa Vierka prebrala, posadila sa na posteli a opýtala sa: „Koľko je hodín?“ Vôbec nevedela, čo sa do vtedy s ňou dialo. Pre mňa to bol vtedy akoby dôkaz, že Božie slovo má moc.

Ešte dvakrát sa Vierka dostala do takého stavu, ale žila na našu radosť takmer ďalší mesiac.

Modrý vdovec Radovan

Komentáre

Komentár