Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Modrý vdovec: Opäť chodím na onkológiu

Opäť som začal chodiť na onkológiu. Nebol som tam takmer rok. Presne na tom istom oddelení. Na paliatíve. Len izba je iná. Naposledy som tam bol 2. januára a teraz takmer po roku. Pamätám si, že vtedy som si povedal, že viac tam už nepôjdem.

Často som za manželkou chodil na Kramáre do nemocnice na bicykli. Je to riadny kopčisko, vedú okolo viaceré cyklotrasy. Celý rok som sa mu vyhýbal. A teraz som bol opäť aj na biku.

Opäť nemocničný vianočný stromček na chodbe. Minulý rok sme pri ňom sedávali, keď sme za Vierkou prichádzali na návštevu a vládala prejsť niekoľko metrov po chodbe.

Poznám to tam veľmi dobre. Viem, kam mám ísť.

Emócie?

Samozrejme, množstvo spomienok na to, čo sme tam s Vierkou prežili.

Slzy?

Áno, ale až pri odchode.

Na oddelení som chlap 🙂

Stretávam známe tváre. Zdravotné sestričky. Usmievajú sa, poznávajú ma, oslovujú po mene.

Som prekvapený. Nečakal som, že si nás môžu pamätať.

Spomínajú na Vierku. Vravia, že niektorí pacienti, zostávajú v pamäti. Na izbe, kde bola naposledy, je stále vianočná ozdoba, ktorú tam mala Vierka pred rokom.

Sestričky, ďakujem vám za dnešok, ale aj za všetku starostlivosť a láskavosť, ktorú ste Vierke venovali.

Teraz kráčam na onkológiu za priateľom.

Nesiem mu Ježiša v Eucharistii.

Často som ho nosieval aj Vierke, ale aj iným pacientom. On je moja, naša, Viera, Nádej, aj Láska. Jemu verím. On mi dáva nádej na stretnutie s Ním, ale aj s Vierkou. A prosím ho, aby vo mne stvoril čisté a láskavé srdce, aby som sa s nimi mohol raz stretnúť v nebi.

Dnešok je plný spomienok.

Nie len pre návštevu onkológie.

Presne pred rokom sme oslavovali deň vopred šestnáste narodeniny najmladšieho syna.

Tak pátram po spomienkach v pamäti, aby som si ich dnes sprítomnil.

Spomínam na to čo bolo a už nikdy nebude.

Minulosť a budúcnosť sa spájajú v okamihu teraz.

Tak lovím ten okamih v hlbokých spomienkach. Hľadám fotky v mobile a s láskou na ne pozerám.

Sestra Vierky spravila pred rokom tortu. Parádnu. Takú som ja nikdy nemal. Vierka vtedy takmer celý deň spala. Zobudila sa podvečer na krátku oslavu. Na druhý deň, deň narodenín, spala celý čas. Tak to bolo super, že sme mohli všetci, aj keď deň vopred narodeniny osláviť poslednýkrát všetci spolu.

Bola to naša posledná oslava vôbec. Nevedeli sme, čo nás čaká.

Dúfali sme, že Vianoce budeme môcť ešte prežiť spolu, aj keď sme všetci cítili, že sa nezadržateľne blíži záver púte Vierky na zemi.

Bože, ďakujem za každý moment, za každé teraz, ktoré sme mohli spolu s Vierkou prežiť.

Modrý vdovec Radovan

Komentáre

Komentár