Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

Modrý vdovec: Posledné Vianoce nám dopriate neboli

Pred rokom sme veľmi túžili prežiť spolu Vianoce. Poslednýkrát spolu.

Vedeli sme, že smrť sa nezadržateľne blíži.

Vierka mala silnú vôľu, ale jej telo bolo čoraz slabšie.

Lekári od začiatku mája predpovedali, že sa Vianoc nedožije, to zopakovali aj v novembri, ale aj pár dní pred sviatkami.

Vierka svojou túžbou žiť a vôľou však všetky prognózy prekonávala a prekonala.

Veľmi som prosil Boha, aby nám doprial ešte tieto posledné Vianoce.

Sláviť Vianoce sme chceli dvakrát. Prvýkrát 22. decembra, pred odchodom dcéry do Švajčiarska. Na ten termín prišli aj svokrovci. Mala to byť vlastne spoločná posledná večera. Žiaľ, nebolo nám to dopriate.

Deň pred tým, lekárka po príchode k nám domov konštatovala, že Vierka už nemôže zostať doma.  Že už jej doma nevieme poskytnúť potrebnú starostlivosť. Prevoz do nemocnice sa mal konať 22. decembra ráno.

Objednaná sanitka však nedorazila. Vtedy som jasne videl bordel, ktorý v našom zdravotníctve funguje.

Človek je dobrý len na platenie daní a odvodov. Keď však potrebuje niečo vrátiť späť, len aby nežiadal štát o pomoc.

Štát a ľudia, ktorí preň robia, vtedy človeku nepomôžu. Po urgenciách a desiatich telefonátoch, prišla sanitka, ale len so šoférom, aj keď požiadavka bola jasná, prísť majú dvaja, aby mohli Vierku preniesť.

Po vlastných nohách už nedokázala spraviť krok.

Nevedel som vtedy, či skôr plakať, alebo nadávať ako pohan.

Vierka využila čas čakania na rozdanie dedičstva. Teda prsteňov, retiazok, či náušníc. Každý dostal niečo.

Vtedy som veru neveril, že Vierka sa ešte domov vráti.

Vnímal som to, že prah dverí prechádza poslednýkrát.

Spomínal som si ako sme v byte boli prvýkrát, keď sme ho kupovali.

Koľko času ubehlo, čím všetkým sme si prešli za ten čas.

Dobrým aj zlým.

Posledná večera teda prebehla bez Vierky. Pred ňou sme boli všetci za ňou na onkológii.

Primárka nám dovolila pri nej spávať. Tak sme sa tam každú noc striedali.

Pamätám, že Vierka chcela, aby sme jej doniesli menu, ale nevládala ani jesť. Aspoň chcela cítiť vôňu kapustnice.

Boh vypočul naše prosby. Videl silnú vôľu Vierky a dožičil nám byť spolu aj na Vianoce.

Aj keď my sme si to predstavovali inak, chceli sme mať Vierku doma.

Zišli sme sa pri nej v nemocnici.

Bože vďaka Ti za tieto nezabudnuteľné Vianoce. Boli nezabudnuteľné.

Ešte ráno, bola nedeľa, som prišiel, aby sme v sa v nemocničnej kaplnke zúčastnili na svätej omši. A popoludní sme sa stretli všetci pri jej posteli. Pred zotmením sme sa pobrali domov k Štedrej večery. Vierka bola v duchu s nami.

Dnes to všetko vnímam ako generálku na tohtoročné Vianoce.

Vierka bola tu, ale nie celkom s nami.

Teraz už budeme bez nej.

Už sme na to boli pripravovaní.

Ale naozaj bez nej?

Nie, myslím si, že bude pri nás viac ako inokedy.

Som si istý, že mi povedie ruku pri varení.

Som si istý, že nebude chýbať pri štedrovečernom stole. Cítim to tak. (Tu by som chcel poďakovať všetkým, ktorí mi pomáhajú s pečením. Na to si netrúfam. A môj výborný kamarát Miloš sa hotuje na Štedrý deň prísť ku nám variť, aby som náhodou niečo nezbabral 🙂 ).

Vierke sa na minuloročné Vianoce začal stav zlepšovať. 24. decembra okoštovala aj kapustnicu, aj rybu so šalátom i bobálky.

O ďalšie dva dni už dokázala vyjsť pomaličky na chodbu z izby a prejsť k vianočnému stromčeku na druhom konci chodby. Rada pri ňom sedávala v bielych kožených kreslách.

V nemocnici sme spolu prežili aj Silvestra a Nový rok. V noci sme pozerali kandráčovcov.

Od vtedy je to môj najobľúbenejší spevák. Bol to posledný program, ktorý sme spolu videli v televízii. Poslednýkrát som na Silvestra priniesol Vierke sväté prijímanie do nemocnice. Na polnoc sme si pripili vineou. Zo Silvestra mám s Vierkou aj poslednú fotografiu. Je moja najobľúbenejšia. Je aj na vrchu tohto článku.

Jej stav sa na toľko zlepšil, že 2. januára ju prepustili z nemocnice.

Bola podľa lekárov mimo ohrozenia života.

Dohodli sme sa, že keď ju priveziem domov, pôjdem na štyri dni so synom lyžovať do Tatier.

Aby mal aspoň niečo z vianočných prázdnin.

2. januára sme sa videli naposledy.

Poslednýkrát som Vierku objal a pobozkal.

Veril som vtedy, že to nie je poslednýkrát, že sa o štyri dni vrátime.

Zostala pri nej sestra so synom.

Na druhý deň sme sa boli prejsť s Timotejom v Tatrách.

Vierke som posielal fotky. Krátko sme si písali. Večer sme si poslednýkrát zavolali. Bola unavená, chcela si ísť ľahnúť skôr.

Nadránom 4. januára mi zvoní telefón.

Volala švagriná, Vierka zomiera, pomaličky dýcha.

Pobalili sme veci a o ôsmej sme vyrazili z Vrbova od svokrovcov.

Keď sme boli v Podbrezovej o 9:15 mi zavolala švagriná, že Vierka zomrela.

Vravím synovi, už je jedno, kde sme. Mama predstupuje pred Boha, modlime sa spolu, aby k nej bol milosrdní a zobral si ju k sebe.

Toto je môj posledný blog v tomto roku a predposledný vôbec.

Posledný, krátky, napíšem 4. januára.

Celý rok som sa pokúšal vám všetkým úprimne priblížiť, čo cítim a ako sa vyrovnávam so smrťou.

Skúsil som odhaliť niečo zo seba.

Vyzliecť svoje vnútro donaha.

Všetkým vám ďakujem, že ste pri mne počas celého roka stáli v modlitbách a myšlienkach.

Tí, čo ste ma poznali dlhšie, ste na sociálnej sieti mohli sledovať boj s rakovinou už skôr. Ďakujem vám za veľké množstvo modlitieb, ktoré nás posilňovali.

Katka (Ružová vdova), ďakujem Ti, že si mi napísala, keď som sa stal členom našej smutnej skupiny na facebooku. Bola si o niekoľko mesiacov predo mnou v skúsenosti so smrťou. Ďakujem Ti, že si vymyslela projekt Ružovej vdovy a že si kráčala celý rok so mnou. Ďakujem Bohu, že mi Ťa poslal do cesty.

Bože, ďakujem Ti, za celý život s Vierkou, za celých 34 mesiacov ťažkej choroby, za celý tento rok.

Ďakujem Ti Bože, že ma dvíhaš zo zeme, keď padám.

Stvor prosím Ťa vo mne srdce čisté a ducha pevného.

Modrý vdovec Radovan

Komentáre

Komentár