Ružová vdova

...pretože ružová je nová čierna

O Modrom vdovcovi

Pozor! Pozor!

Krátke hlásenie!

Ružová vdova posilnila svoje rady a na scénu prichádza….

…tadááááá….

Modrý vdovec.

Áno, dobre ste si prečítali 🙂

Na scénu prichádza chlop!

A nie hocijaký.

Ale modrý 🙂

A vdovec.

Som strašne šťastná, že môj blog bude odkrývať ďalšie tajomstvá a nové pohľady 🙂

Tie mužské!

Tie mužsko – vdovské.

Lebo o nich sa teda nič nehovorí.

A ani nič nepíše.

Modrý vdovec Rado prišiel o svoju milovanú Vierku 4. januára 2018. Aj ona podľahla rakovine.

S Radom sme sa zoznámili cez skupinu na Facebooku „Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu.“ Máme dokonca 2 spoločných známych 🙂

Som rada, že súhlasil s tým, že občas napíše na „našu“ tému z jeho mužského pohľadu.

Takže nech sa páči – zoznámte sa! 🙂

Modrý vdovec prichádza 🙂

Zrod Modrého vdovca

Ahojte 🙂

S Katkou sme sa dohodli, že by bolo dobré a vhodné oživiť jej blog aj o pohľad muža, ktorý zostal sám. Teda získal status vdovca.

S Katkou sa poznáme len cez Facebook asi mesiac, často spolu komunikujeme o našom každodennom prežívaní straty milovanej osoby.

Jej nápad s písaním sa mi páči 🙂

Takže – volám sa Radovan, mám 46 rokov a nejaké drobné.

Mám štyri deti, najstaršie má 27 a najmladší ná 16.

Moja manželka Vierka zomrela začiatkom januára 2018, takže v porovnaní s Katkou som len vdovec začiatočník 🙂

Zomrela po takmer trojročnom boji s rakovinou.

Keďže Katarína sa nazvala Ružovou vdovou, nedalo mi, aby som sa aj ja nejako nevyfarbil.

Budem teda Modrý vdovec 🙂

Prečo?

Pretože v prvom rade „Modrá je dobrá.“

Pretože modrá je naša planéta, voda, obloha, nálada….

A v čiernom som nechodil a nebudem.

Na pohreb som si akurát zaobstaral čiernu kravatu.

Mal som ju tam prvý a poslednýkrát.

Status vdovca.

Vdovcov je na Slovensku menej ako vdov.

Ako spieval Elán: „Nie je to zrátané, neviem to presne“  [Aj keď samozrejme Elán to spieval o bratoch a sestrách a nie o vdovcoch a vdovách.]

Ale skrátka ako rozmýšľam, tak rozmýšľam, v živote som žiadneho vdovca nestretol.

Teda nedávno prvého, ale ovdovel až po mne. Jeden z mojich kamarátov, lenže ten má tak o 15 rokov viac.

Priznávam, že z počutia viem o troch vdovcoch, ale dvaja z toho sa opäť oženili.

A asi tu je kameň úrazu.

Mnoho žien po smrti manžela zostáva samo, u mužov to je zrejme (ako som sa dopočul)  zriedkavé. Uvidím, ako to dopadne so mnou 🙂

Tým, že vdovcov je  menej, ani spoločnosť nemá na nich akýsi vyprofilovaný pohľad.

Ak, tak naozaj len v súvislosti s budúcnosťou.

Za 50 dní som stretol X ľudí, ktorí vyjadria ľútosť nad ťažkosťou života, ale zároveň povedia, že síce nezabudnem, ale prebolí to a ešte si ženu nájdem.

A teraz neviem, či sa mám vzoprieť osudu (a spoločnosti) a nenájsť si žiadnu, alebo podľahnúť osudu a niekoho si nájsť.

Ale toto, aby som riešil hneď v prvých 50 dňoch? Milé od mojich kamarátov, ale mohol som od nich dostať aspoň sto dní, ako dostáva vláda.

Päťdesiat dní bez milovanej manželky.

Bez Lásky môjho života.

Nie, s ňou.

Verím vo večnosť, a preto verím, teda viem, že ma stále sprevádza.

Preto som ani počas prvej päťdesiatnice nezmenil návyky.

Možno sa niekto pohorší, ale tri dni po pohrebe som šiel na oslavy narodenín dobrého kamaráta, pretože by som šiel na ne tak, či tak.

Rád chodím na Kysuce. Manželke som sľúbil, že ju vezmem na poľskú chatu na Veľkú Raču. Nepodarilo sa to.

Tak som tam zobral minulý víkend jeden manželský pár, ktorý mal na Valentína 20 rokov od sobáša.

No a moju Vierku som tam niesol v srdci.

Samozrejme mám bolesť v srdci. Ako asi všetci, ktorí prídu o manžela či partnera.

Niekedy ma rozplakalo pípnutie sms správy, v ktorej mi posielajú poslednú výplatu manželky.

V azerbajdžanskom Baku som zaslzil, pretože by som sa s ňou veľmi rád delil o zážitky.

Ale väčšinou sa smejem.

Na sebe i na Vierke.

Ja mám humor rád.

Keď jej bývalo, ťažko vravieval som jej: „Ty moja kôpka nešťastia“. Ona mi na to vždy odvrkla: „Nie som kôpka nešťastia“.

Keď som z krematória viezol urnu s popolom, tak jej vravím: „Ty moja kôpka popola“. A v duchu som počul jej hlas: „Nie som kôpka popola“ 🙂

A často si posledné dni opakujem slová rybky Dory z rozprávky Hľadá sa Nemo: „Stále plávať. Stále plávať.“

Ja teda plávam. O dušu! 🙂

A plávajte aj Vy, nech máte akékoľvek problémy.

Kríž, ktorý si nesieme, totiž môže byť ťažký a môže nás tlačiť k zemi, ale vo vode, keď sa topíme, sa to otočí a tam nás ten kríž vlastne zachraňuje 🙂

Modrý vdovec Rado

Dodatok Ružovej vdovy: Ak si chcete prečítať môj pohľad na tento Ružový a Modrý svet, viac si môžete prečítať v mojom článku tu: Ružová a Modrý.